Hlavná priorita – budovanie pozitívneho obrazu Rusínov
(Výber z pripravovaných článkov pre tlač.)
- Naši predkovia – rusínska inteligencia – buditelia v minulosti nedoriešili, okrem iných problémov, ani jednoznačné pomenovanie nášho národa (národnosti). Teda jednoznačnú identifikáciu nemáme ešte ani v 21. storočí.
Stále sa používajú rôzne, aj hanlivé, pomenovania nášho etnika. Napr. Ukrajinci,
Rusíni-Ukrajinci, Karpatskí Rusíni, Rusnaci, Ruténi, Uhrorusi, Karpatorusi a od nich odvedené názvy, ako napr. Karpatorusínska kultúra, karpatorusinistika a pod.
V záujme toho, aby naši ľudia vedeli kto sú, aby sa vedeli identifikovať je potrebná a priam žiaduca jednoznačná identifikácia nášho etnika. Najvhodnejším označením pre náš národ je jednoduchý názov Rusíni, ktorý nám prisúdil A. Duchnovič.
Doporučujem, aby OSRS prijal „normu“ podľa ktorej na Slovensku bude existovať a hlavne sa používať len jeden názov nášho etnika a to :
Русин, Русины v jazyku rusínskom
Rusín, Rusíni v jazyku slovenskom
popr. aj iné názvy vo svetových jazykoch.
Na Slovensku teda pôjde o rusínsku národnostnú menšinu, v Európe a vo svete pôjde o rusínsky národ.
Súčasne by bolo vhodné, aby OSRS vyzval všetky rusínske organizácie a inštitúcie, aby používali výhradne tento jediný názov. Nám nie sú potrebné iné názvy, ktoré viac škodia ako prospievajú nášmu obrodzovaciemu procesu.
Rusíni by sa mali jednotne identifikovať ako Rusíni. Tým by sa konečne mal ukončiť aj nekonečný proces etnickej identifikácie Rusínov.
- Jazyk národa (národnostnej menšiny) je rozhodujúcim prvkom procesu etnického identifikovania sa jednotlivca s národom, s národnostnou menšinou a zároveň je aj významným prejavom tejto identifikácie.
V januári 2015 uplynie úctyhodných 20 rokov od kodifikácie rusínskeho jazyka. Je na čase položiť si otázku: prijali Rusíni na Slovensku tento kodifikovaný (národný, literárny) jazyk za svoj? Priznajme sa, že odpoveď nie je uspokojivá!
Bol vytvorený jazyk, ktorý už nie je materinským jazykom žiadneho Rusína. Materinský jazyk je pojem, ktorým sa najčastejšie označuje prvý jazyk, ktorý sa daná osoba naučila vo svojom živote. Podľa niektorých iných kritérií môže byť materinský jazyk chápaný ako:
• jazyk, ktorým na danú osobu hovorila jeho matka, alebo iná osoba, ktorá sa podieľala na jej výchove,
• môže to byť najlepšie ovládaný jazyk,
• najviac používaný jazyk.
• jazyk s ktorým sa daná osoba sama identifikuje.
Nemusí vždy ísť o jeden a ten istý jazyk. U väčšiny obyvateľov sveta ide o rôzne jazyky.
Kodifikovaný, literárny, spisovný rusínsky jazyk je nová varianta rusínskeho jazyka, ktorú by sme mohli nazvať RUSÍNSKY NÁRODNÝ JAZYK.
Prirodzené želanie ľudí je mať taký rusínsky jazyk, ktorý by nebol len akousi málo používanou písomnou formou komunikácie (s najťažšou gramatikou medzi slovanskými jazykmi). Mal by to byť jednoduchý jazyk z presne stanovenou jednoduchou gramatikou, pravopisom. Základným pravidlom by malo byť „Píš ako počuješ“. Mal by to byť jazyk funkčný, ktorý naši Rusíni príjmu za svoj. Teda taký národný rusínsky jazyk, ktorý by sa zoširoka využíval vo všetkých sférach života.
Pravidlá rusínskeho pravopisu uvádzajú napr.:
Bukvu „i“ píšeme:
Tam, kde kedysi písmeno „ъ“ (ять), to znamená nauč sa, Rusine, najskôr staroruský jazyk a tak budeš vedieť kde v rusínskom jazyku písať „i“. Aj tu existujú výnimky. Obdobne písanie „и“.
Písmeno „и“ píšeme tam, kde v staroruskom jazyku bolo „и“. Aj z tohto sú ešte výnimky.
Aké pravidlo platí v týchto prípadoch: каноник- канонічка, ale чашник – чашнiчка,підкреслити – підкреслíня,Африка – Афрічан,перемінити – перемінїня,шкулити – шкулїня,язычник – язычніця.
Vieme, resp. predpokladáme, že rusínsky spisovný jazyk asi nebude nikdy úradným jazykom, cez to všetko chceme, aby tento jazyk bol jednoduchý s pevnými jednoduchými pravidlami, aby to bol jazyk literárny a slúžil ako dorozumievací prostriedok komunikácie.
Podľa môjho názoru je potrebné po 20 rokoch vykonať „rekonštrukcie jazyka“, opraviť čo sa pokazilo pri príprave jazyka na kodifikáciu a po kodifikácii. A pokazilo sa toho dosť.
Odporúčam, aby OSRS prijal účinné opatrenia na urýchlenú realizáciu zjednodušenia národného jazyka, tak aby ho národ prijal. Ináč budeme mať síce kodifikovaný jazyk, ale nebudeme mať žiakov a študentov, ktorí by sa ho s chuťou učili. A to by bol koniec jazyka a možno že aj koniec národa.
V súčasnosti existuje veľké množstvo pravidiel, ktoré sú nevysvetliteľné a ťažko pochopiteľné. Nie je cieľom tohto príspevku o tom písať. Možno niekedy inokedy.
3. Slovenskо-rusínske bilingválne školy, sekcie, triedy.
Slováci a Rusíni žijú na Slovensku spolu. Nežijú vedľa seba oddelení plotmi. Žijú spolu aj v pôvodne rusínskych obciach a regiónoch kde podľa sčítania obyvateľstva pred 100 rokmi v r. 1910 žilo 80-95 % Rusínov. Dnes sú to už jazykovo zmiešané regióny, kde vo väčšine žijú dnešní Slováci (čo sú v podstate neobrodení Rusíni). Oficiálne sú to Slováci. Cirkuluje aj nám aj im rovnaká rusínska krv. Prečo, keď žijeme spolu, nemohli by sme mať aj spoločné Rusínsko-slovenské, resp. Slovensko-rusínske dvojjazyčné (bilingválne) školy.
„Koľko reči ovládaš, toľkokrát si človek.“ Mnohí z nás by neverili, koľko pravdy je skrytej v tomto prísloví. Schopnosťou človeka je nielen jazykom rozprávať, ale dokonca v ňom aj myslieť. Toto myslenie sa nazýva „vnútorný jazyk“ a je na každom z nás, ktorý jazyk bude náš vnútorný jazyk.
Bilingvizmus alebo dvojjazyčnosť je schopnosť vyjadrovať sa bez problémov v dvoch jazykoch približne na rovnakej úrovni. Pre niekoho je to utopická predstava a pre viac ako polovicu obyvateľov planéty celkom prirodzená súčasť života.
V súčasnosti máme snahu oficiálne skresľovať realitu. Prečo klameme sami seba a zároveň vyhlasujeme do sveta, že máme systém rusínskych národnostných škôl. Pár lastovičiek ešte leto nerobí. Ani niekoľko málo škôl nerobí národnostné školstvo. Rusínske národnostné školstvo prakticky na MŠ, ZŠ SOŠ je malé a krehké. Rusínske školy nerobia úrady, ale sa zakladajú na žiadosť rusínskych detí a rodičov. Keďže povedomie Rusínov je slabé, nie sú požiadavky ani na rusínske školy.
Je treba spomenúť dvojitú etnickú identitu, ktorá je chápaná ako prelínanie komponentov dvoch identít v našom prípade slovenskej a rusínskej identity. Vieme, že na Slovensku v prípade Slovákov a Rusínov ide o nevyrovnaný model dvojitej identity, kde dominuje slovenský jazyk a rusínsky jazyk je v recesii.
Pre rusínske jazykové prostredie na Slovensku je dlhodobo príznačné, že sa v ňom prejavujú isté negatívne formy hodnotenia, posudzovania svojho materinského jazyka. Spočívajú v tvrdení o nepotrebnosti, nevýhodnosti, neperspektívnosti rusínskeho jazyka, ktoré vyúsťujú do nezáujmu o tento jazyk. Sú to vážne „poruchy v chápaní hodnôt materinského jazyka.“ Spravidla sa takého argumenty objavujú predovšetkým v tej časti rusínskeho spoločenstva, ktorá disponuje slabou, nedostatočnou znalosťou rusínskeho jazyka.
Rusínski aktivisti by mali urobiť všetko preto, aby sme presadili vyučovanie rusínskeho jazyka a kultúry v slovenských školách v rusínskych regiónoch. Ako vhodná cesta k tomu sa javia práve dvojjazyčné Slovenskorusínske, resp. Rusínskoslovenské MŠ, ZŠ, SŠ. Myslím, že školský zákon nám túto možnosť dáva. Poďme ju využiť.
Z dvojjazyčnej výuky ťažia jednak žiaci z minority v našom prípade rusínske deti, ale aj majoritní žiaci – slovenské deti. Výuka prebieha napr. do polovice v jednom jazyku (napr. po rusínsky) a druhú polovicu v slovenčine. Výsledkom je dobrá znalosť slovenčiny a učiva u minoritných žiakov a naviac ovládanie rusínskeho jazyka u majoritných žiakov.
Existujú rôzne modely dvojjazyčného vyučovania. O vhodnom modeli by mali rozhodnú asi metodici.
Ján DOPIRIAK, Stará Ľubovňa, 21.5.2014