Rozvoj rusínskeho školstva na Slovensku v období rokoch 1945 – 1965

V roku 2010 Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove vydalo brožúru pod názvom Rusínske školstvo, kultúra a osveta na Slovensku v rokoch 1919 – 1950. V tejto brožúrke autori Mgr. Gabriel Beskyd a PhDr. Gabriel Székely, PhD. rozpracovali stav rusínskeho školstva na Slovensku uvedeného obdobia. Doposiaľ problematike rozvoja ukrajinského školstva v rusínskych obciach sa malo pozornosti venovalo a mnohé údaje boli zatajované. Tesne po druhej svetovej vojne 18. júna 1945 bol zriadený referát pre rozvoj ukrajinských (ruských) škôl pri Povereníctve školstva a osvety v Bratislave. Expozitúra začala pracovať v Košiciach a za krátky čas bola preložená do Bratislavy. V expozitúre vedúcim bol Dr. I. Pješčák. V Bratislave vedúcim školského referátu bol Vasiľ Kapišovský. Tento  školský referát riadil školskú politiku v rámci východného Slovenska so zameraním na rozvoj školstva v rusínskych obciach. Tak ako teraz aj v minulosti boli problémy v štatistických výkazoch, ktoré evidovali počet Rusínov. Štatistické výkazy neboli v súlade so skutočnosťou stavu obyvateľov rusínskeho pôvodu. Rusíni z rôznych príčin ,hlavne z obáv sa ne vždy hlásili k svojej rusínskej národnosti. Napríklad v rok u 1910 štatistika vykazovala , že v Československu žije 95 tisíc Rusínov. Podľa evidencii obyvateľov žijúcich v rusínskych obciach na východnom Slovensku bolo evidovaných viac než 245 tisíc osôb. V roku 2001 pri sčítaní ľudu k rusínskej národnosti sa prihlásilo 24.201 občanov a k rusínskemu materinskému jazyku 54.907 občanov. Podľa evidencii občanov na rusínskych obciach žilo v roku 2001 viac než 250 tisíc občanov. Uvedené čísla z hľadiska potrieb pre plánovaciu metodiku pre potreby rozvoja tak školstva ako aj iných úsekov našej spoločenskej činnosti spôsobujú v mnohých prípadoch nesprávne závery, respektíve neobjektívny vykazovaný stav obyvateľov rusínskej národnosti spôsobuje u plánovacích a riadiacich orgánov mylný postup opri vytyčovaní rozpisu finančných prostriedkov tak na rozvoj školstva, kultúry ako aj iných úsekov života obyvateľov na rusínskych obciach.

 

Veľkým negatívnym vplyvom na rozvoj regiónov s rusínskym obyvateľstvom z hľadiska národnostnej zohrávali udalosti  súvisiaci s núteným presťahovaním Rusínov-Lemkov z ich rodísk do západnej časti územia Poľska v r. 1947 v rámci akcie Visla. V tejto súvislosti treba povedať, že následkom silnej maďarizácie Rusínov do roku 1918 Rusíni sa balí národne prejavovať . Vrcholiaca maďarizácia a Apponyiho školské zákony predpisovali učiteľovi pôsobiť v duchu veľkomaďarskej štátnej idey, ináč sa vystavovali tvrdým kárnym opatreniam.

     

Vývoj školskej politiky po roku 1945 sa dial nie v záujme obyvateľov rusínskeho obyvateľstva z hľadiska zachovania rusínskej kultúry, ale boli rôzne vplyvy, najmä predstaviteľov ukrajinského smeru , ktorého hlavnými predstaviteľmi boli členovia Ukrajinskej národnej rady Prešovščiny a po založení Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich aj predstavitelia tohto zväzu. Ukrajinská národná rada Prešovščiny bola založená 3. marca 1945, ktorá v svojom Memorande vytýčila komplex požiadaviek na riešenie potrieb pre občanov žijúcich v rusínskych obciach. Od svojho počiatku stanovila nesprávnu národnú orientáciu Rusínov. Jednoznačne UNRP stanovila, že Rusíni na Slovcensku sú Ukrajinci a všetko čo súviselo s rozvojom rusínskych obci nazývali slovom UKRAJINSKÉ. Peter Babej, popredný funkcionár UNRP sa v liste zaslaného na ÚV KSS vyslovil, že UNRP začala svoju činnosť ilegálne už v rokoch 1943 –1944.Na porade 19. marca 1944 bolo prijaté uznesenie o vytvorení ústredného orgánu ilegálnych pracovníkov Prjaševščiny pod názvom KRASNO (Karpatskij avtomnyj sojuz nacionaľnoho osvoboždenia). 7. augusta 1944 v ordinácii lekára Dionýza Rojkoviča uskutočnila ďalšia porada, na ktorej boli zastúpené viaceré politické strany a bezpartajní. Na tejto porade bolo každému uložené, aby do protifašistického boja zapojili čo najviac príslušníkov ukrajinskej národnosti (poznámka autora: jednalo sa o príslušníkov rusínskej národnosti). Účasť príslušníkov Rusínov v protifašistickom odboji v ďalšom období ukrajinizácii v mnohých prípadoch sa veľmi pripomínala pri presadzovaní zámerov UNRP.

     

Za prvej ČSR v rusínskych obciach školy boli cirkevné a tie, ktoré zriaďoval štát boli so slovenským vyučovacím jazykom. V roku 1934 bolo 90 národných škôl, za Slovenského štátu sa žiaci vzdelávali v jazyku miestneho rusínskeho obyvateľstva. V Prešove bolo cirkevné gymnázium a Učiteľská akadémia. Za Slovenského štátu bolo zlikvidovaných 100 ruských škôl.

      

Po oslobodení takmer na každej obci bola založená základná škola s vyučovacím jazykom ruským. Školská sieť sa začala úspešne rozvíjať aj napriek mnohým  materiálnym ako aj personálnym problémom. V roku 1945 na východnom Slovensku v rusínskych obciach boli tieto druhy škôl: 1 materská škola, 165 základných škôl , 1 učiteľská akadémia, 1 gymnázium. K 1. novembru 1947 bolo: 11 materských škôl, 272 národných, 25 meštianskych a 5 škôl III. stupňa .

    

Referát pre rozvoj školstva na rusínskych obciach sa nazýval Referát pre ukrajinské školstvo pri Povereníctve školstva a osvety. Aj keď názov bol uvádzaný ako referát pre ukrajinské školy, vyučovanie bola realizované v ruskom jazyku. Uvedený referát samostatne usmerňoval školskú politiku po stránke organizačnej, hospodárskej a tak priamo usmerňoval vyučovanie rusínskej mládeže. Boli zriadené ukrajinské inšpektoráty (mali iba názov ukrajinský) v okresoch Sabinov, Medzilaborce, Stropkov, Sabinov a Prešov. Tieto inšpektoráty zabezpečovali rozvoj školstva v pridelených okresoch.

    

Veľmi negatívnu politiku v rozvoju Prešovského kraja zohrala svojvoľne vytvorená  politická 10- členná skupina „najuvedomelejších“ vedúcich politikov zo spoločenských organizácií. Jej zloženie bolo z radov robotnícko-roľníckeho pôvodu,posilneným predsedom KV ČSM p. Gabaľom/ V tejto skupine okrem iných boli M. Pyteľ, Š. Pyteľ, Švancinger, Kurečko, Minčič a ďaší. Táto skupina si povedala: Keď Slováci majú buržoáznych nacionalistov, tak potom aj my Ukrajinci mame ukrajinských buržoáznych nacionalistov a tak za hlavných predstaviteľov  zaradila Petra Babeja a Vasiľa Kapišovského (do ich radov zaraďovali aj ďalších menších „ pochybných elementov“): Nováka , Lazoríka, Ing. Ignatevského , Lichvára, Sopka, Lopatu a Dudiča . Okrem dosť naivnej vízií predstaviteľov Ukrajinskej národnej rady Prešovščiny, ktoré začali neodlomne presadzovať ukrajinský smer a všetko okolo nás videli len ukrajinské. Aj rusínsku reč, rusínske zvyky a obyčaje nielen že považovali, ale s presvedčením dávali im názov ukrajinský aj napriek tomu, že občania rusínskej národnosti ich názory a celú politiku orientovanú na ukrajinskú zasadne odmietali. Na Slovensku u širokej verejnosti Rusínov prevládalo rusínske národné uvedomenie. Vedomie príslušnosti k ukrajinskému národu neexistovalo. Bolo veľkou chybou, že funkcionári UNRP ukrajinské povedomie chceli vtĺkať Rusínom pomocou rôznych nariadení. Svoje zámery požadovali u našich štátnych orgánov uplatniť zákonmi. Skupina „uvedomelých kádrov“ okrem toho, že vypracovali svojim obsahom veľkú sťažnosť nielen na tzv. ukrajinských buržoáznych nacionalistov P. Babeja, V. Kapišovského, ale aj na funkcionárov Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich a všetkých dokopy obvinili za „nedôsledné“ presadzovanie záujmy ukrajinských pracujúcich. Sťažnosť uvedená skupina adresovala Viliamovi Širokému . Zo strany predsedníctva ÚV KSS bolo rozhodnuté urobiť hĺbkové šetrenie  orgánov KV KSS v Prešove a aj niektoré OV KSS s pohľadu riešenia ukrajinskej otázky na Východnom Slovensku. ÚV KSS vyslovil k problémom prešovského kraja stanovisko na základe ktorého požiadal KV KSS, aby problémy rozvoja prešovského kraja riešil KV KSS. Zaujímavosťou je, že Viliam Široký jednoznačne na ukrajinizáciu Rusínov sa vyslovil takto: „O tom, kto kym ma byť, rozhoduje samostatný občan, ak chce byť Rusínom, bude nim, ak chce byť Ukrajincom, tak nim bude. Násilie v otázkach národnej orientácie nepodporujem“. Táto veta bola vyslovená na spoločnom zasadnutí straníckych orgánov v r. 1952.

    

V správe KV KSS predloženej ÚV KSS o situácii rozvoja ukrajinského školstva sa v roku 1952 konštatovalo, že po oslobodení naďalej nepriateľsky zasahovali buržoázni nacionalisti usmerňovaní Novomeským a Ottom a ukrajinskými exponentmi bývalej demokratickej strany (Závacký, Bobák), Klema na KNV Prešov, školskí inšpektori Hamaš vo Vranove, Hajek v Bardejove, Lukáš vo Sobranciach. Títo považovaní nepriatelia.- podľa Správy rozdúchavali národné trenice medzi Ukrajincami a Slovákmi a zastrašovali obyvateľstvo vyvezením na Sibír. Bývalý povereník vnútra Okály v Budapešti vyhlásil 31.07.1946, že sa rokuje o vysťahovaní ukrajinského obyvateľstva z východného Slovenska  do Sovietskeho zväzu. Rôzne zastrašovacie metódy spôsobili to, že v roku 1950 pri sčítaní ľudu Rusíni sa hlásili k slovenskej národnosti. Osobný tajomník L. Novomeského Dr. Rátz v roku 1947 v brožúre Otázka pomeru Rusínov na východnom Slovensku naznačil obce, kde ma byť ruská škola.  Povereník školstva L. Novemeský nemal záujem o rozvoj narastajúceho ruského školstva a robil nátlak na Š. Bunganiča  o presťahovanie gymnázia do iných nevyhovujúcich priestorov. Hlavná príčina vysťahovania Štátneho ruského gymnázia z Humenného nespočívala v zákone o rajonizácií škôl, ten bol skôr zámienkou. Išlo o to, že aj vyššie orgány podľahli nesprávnym názorom, akoby ruské gymnázium v Humennom ohrozovalo slovenské záujmy. Takýto názor bol vyslovený na aj na Predsedníctve ÚV KSS dňa 9. 12. 1948.

    

Na odbúravanie škôl na rusínskych obciach sa špecializoval  Novomeského tajomník  Otta, ktorý si dával predkladať týždenné správy od okresných  školských inšpektorov vo veci likvidovania ruských  škôl. V roku 1949 Povereníctvo školstva a osvety nariadilo tzv .komisionálne zápisy v rusínskych obciach , hlavne v okresoch Sobrance, Humenné, Stará Ľubovňa ,Stropkov, Bardejov, Giraltovce, v ktorých sa podarilo v 48 obciach previesť školy  s vyučovacím ruským jazykom na školy s vyučovacím slovenským jazykom. Na základe komisionálnych zápisov malo sa zrušiť 9 stredných a 75 národných škôl pre rusínsku mládež. Na príkaz V. Širokého tento zámer sa nepodaril realizovať.

   

Situácia rozvoja prešovského kraja a hlavne otázky rozvoja školstva na rusínskych obciach sa hlbšie zaoberali po IX.zjazde KSS a hlavne krajskej konferencii konanej v r.1951. Po roku 1945 bolo vznesených niekoľko závažných pripomienok zo strany predstaviteľov UNRP k tomu, že starostlivosť o Ukrajincov na Slovensku zaostáva za ekonomickým a spoločenským vývojom ďalších častiach Slovenska. Okrem riešenia ekonomických problémov , požiadavky boli vznesené aj na rozvoj školskej problematiky a kultúry. ÚV KSS pristúpil spracovať opatrenia na riešenie ukrajinskej otázky. Z toho dôvodu poveril dvoch funkcionárov z radov našich občanov spracovať plán na riešenie ukrajinskej otázky . Autormi boli JUDr. Roháľ-Iľkiv, generálny tajomník UNRP a druhý plán spracoval Š. Bunganič, riaditeľ Štátneho ruského gymnázia Humennom. V prvom pláne JUDr. Roháľ-Iľkiv okrem iných úloh zaoberal sa aj školskou problematikou . V tejto súvislosti v pláne presadzoval požiadavky členov UNRP a v záujme uplatnenia zavedenia povinného vyučovania ukrajinského jazyka požadoval, aby štátne orgány túto otázku riešili prijatím zákonov. Pomocou zákonov navrhoval dosiahnuť toho, aby bola ďalšia existencia ukrajinských škôl zabezpečené. Plán ÚV KSS bol predložený  26. novembra 1948. Druhý plán vypracovaný Š.Bunganičom popieral návrhy generálneho tajomníka a na úseku rozvoja školstva vyslovil návrh, aby karpatoruský národ používal jazyk ruský, alebo na základe svojich ľudových nárečí vytvoriť vlastný (poznámka autora: rusínsky) literárny jazyk. Považoval za nedemokratický postup ,aby ľuďom nanútili prijať ukrajinské pomenovanie , ukrajinský literárny jazyk a kultúru. UNKP v školskej a národnej orientácii ukrajinizáciu mali za cieľ dosiahnuť bez účasti  širokých más obyvateľov, kým ďalšia časť občanov bola prezentovaná Š. Bunganičom, ktorá násilnú ukrajinizáciu odmietala.

    

Tak funkcionári Prešovskej ukrajinskej národnej rady ako aj takmer všetky rokovania KV KSS a OV KSS sa častejšie stretávali na rôznych jednaniach k školskej problematike za účelom zmeniť vyučovanie ruského jazyka na jazyk ukrajinský. Kampaň za vznik ukrajinských škôl sa viedla funkcionármi  Prešovskej ukrajinskej národnej rady, ktorí v svojom programe mali niekoľko mylných cieľov a nárokov, ktoré viedla k tomu, že NR SR zrušila UNR s tým, že prácu medzi podľa vtedy umelo vytváranej ukrajinskej národnosti bude zabezpečovať novovytvorený Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich. Po zrušení UNR bol vytvorený prípravný výbor pre založenie KZUT a v roku 1954 táto organizácia začala svoju činnosť . Činnosť UNR občanmi rusínskej národnosti nebola prijatá. Rusíni nútenú ukrajinskú orientáciu od počiatku neprijímali. Teda predstavitelia UNR ako aj KZUP boli pri uplatňovali svojej politiky izolovaní od občanov rusínskych obcí. Boli prípady a to v obciach Hrabské, Snakov, Kolonici, že rodičia svoje deti nechceli poslať do školy, v ktorej sa mal vyučovať ukrajinský jazyk. Aj napriek tomu zástancovia ukrajinizácie presadzovali vyučovanie ukrajinského jazyka aj keď neboli vytvorené podmienky, najmä kádrové. Ukrajinizátori bez akýchkoľvek argumentov boli presvedčení, že ukrajinčina je rodným jazykom Rusínov aj keď rodičia rusínskych detí vyjadrovali odpor k tomu, aby sa ruské školy menili na ukrajinské. Konferencia KSS v roku 1951 dospela k tomu, že na základe požiadaviek ukrajinizátorov odporučila postupne zavádzať na školy jazyk ukrajinský, Od 1. februára 1951 bol na ruské školy II. a III. stupňa zavedený jazyk ukrajinský ako ďalší vyučovací predmet v dvoch týždenných hodinách a na pedagogických gymnáziách  v troch týždenných hodinách. Počínajúc dňom 1. septembra 1951 bol vo všetkých 1.ročníkoch národných škôl ako vyučovací jazyk zavedený jazyk ukrajinský. Ukrajinčina bola naďalej postupne zavedená do všetkých ročníkov a tried na všetkých druhoch a stupňoch škôl (na školách sa ešte vyučoval aj ruský jazyk).Ale ani toto riešenie nepokladali za správne , lebo spôsobovalo takú situáciu, že na jednej vyučovacej hodine sa vyučovalo dvojjazyčné, čo znižovalo vzdelávacie možnosti. V správe bolo konštatované, že  terajší stav vyučovania jazykov bol neuspokojivý. Učitelia až na výnimky neovládali ukrajinský jazyk a mnohí ani spisovný ruský a slovenský . Vznikla nutnosť organizovať pre učiteľov kurz ukrajinského jazyka. V roku 1950 zúčastnilo sa 36 učiteľov kurzu ukrajinského jazyka vo Svidníku a 70 učiteľov v roku 1951 v Prešove.  Dvojmesačný kurz bol organizovaný v Ružbachoch pre 33 učiteľov. V hlavných prázdninách 1952 sa plánoval kurz ukrajinského jazyka pre 300 učiteľov. Okrem týchto kurzov pri Štátnom ruskom gymnáziu v Humennom v školskom roku 1952/1953 bola zriadená jednoročná škola, ktorej sa zúčastnilo 30 dievčat a 38 chlapcov. Boli to väčšinou absolventi meštianskych škôl. Po ročnom štúdiu sa podrobili maturitnej skúške. Po dvoch mesiacoch z Humenného sa presťahovali do Prešova. Výber pre tento druh ročnej školy bol zameraný na to, aby budúci učitelia na našich obciach boli dobrí spoľahliví

šíritelia Ukrajinskho školstva . Po maturitnej skúške pri Pedagogickej škole v Prešove boli rozmiestnení na jednotlivé školy a pokiaľ chceli nadobudnúť odbornú kvalifikáciu pre učiteľa 1. – 4. ročníka museli po dvoch rokoch praxe podrobiť sa doplňujúcej skúšky z pedagogiky. Z mnohých týchto frekventantov sa stali oddanými učiteľmi a niektorí v štúdiu pokračovali na vysokej škole a nadobudli kvalifikáciu pre ročníky 5. – 9. Učiteľmi školy boli F. Vico, A. Lattová-Leščišinová a J. Biliľčák.

 

Veľkú snahu tak stranícke orgány ako aj funkcionári proukrajinských organizácii mali záujem ,aby nové pokolenie učiteľov pochádzajúce z robotníckych a roľníckych rodín, ktorí maturovali po roku 1948 postupne vymenili staršiu a generáciu pozostávajúcu z emigrantov a optantov zo ZSSR a v tomto období neboli vítaní učitelia odchovaní učiteľskou akadémiou gréckokatolíckej cirkvi. Po zákaze gréckokatolíckej cirkvi nebola dôvera k učiteľom vychovaných v cirkevnej škole gréckokatolíckej cirkvi.V školskom roku 1951/1952 personálne obsadenie škôl bola takéto:

– Materské školy 15 kvalifikovaných, 55 nekvalifikovaných, nekvalif. 78 %.

– Stredné školy 21 kvalifikovaných, 228 nekvalifikovaných, nekval. 91 %.

– Gymnázia 14 kvalifikovaných, 27 nekvalifikovaných, nekvalf. 65 %.

– Odborné školy 3 kvalifikovaných,1 nekvalifikovaný, nekv. 25 %.

Spolu 233 učiteľov kvalifikovamných a 474 nekvalifikovaných, nekv. 67 %.

   

V správe KV KSS bolo konštatované, že učiteľské kádre budú v roku 1952 doplnené prílivom absolventov z PG v počte 34, ďalej 30 absolventov gymnázií, príchodom ukrajinských učiteľov zo slovenských škôl a z iných rezortov. Bolo konštatované, že školy sa posilňujú spoľahlivými učiteľmi. Súčasne bolo konštatované, že  sa vyskytuje značný počet nespoľahlivých učiteľov , podľa nich ovplyvnených nositeľmi buržoázneho nacionalizmu a banderovcami. V kraji ich napočítali 115. Z týchto učiteľov v roku 1950 bolo daných do výroby 10. V zmysle uznesenia KV KSS Prešov optanti mali byť uvoľnení, respektíve preložení mimo prešovského kraja v počte 16 učiteľov.

V rusínskych obciach v roku 1950 učilo 67 učiteľov. Zo škôl, s vyučovacím ruským jazykom v roku 1950 bolo prepustených 64 /nespoľahlivých/ učiteľov a z týchto v školskom roku 1951/52bolo znovu prijatých 16 učiteľov/. V správe sa spomenula skutočnosť, že ešte v roku 1950 na ruských školách  učia v počte 6 učiteľov charakterizovaných ako exponenti –poslanci za Demokratickú stranu.

    

Pre zavedenie výučby ukrajinského jazyka od školského roka 1952/53je veľký nedostatok ukrajinských kníh a preto pre všetky národné školy budú základné učebnice v jazyku ruskom .Bolo konštatované, že je nedostatok autorov pre ukrajinské učebnice a existujúce tlačiarne nepostačujú vydať ukrajinské učebnice pre školy. Pomoc očakávajú dodávku učebníc z SSSR

     

KV KSS konštatoval, že ukrajinskí učitelia nemajú z čoho študovať a učiť sa ukrajinský jazyk. V Kníhkupectve „Sovietskaja kniga“ sa nachádzajú iba ruské knihy.

     

V správe sa poukázalo na nevyhovujúci stav školských budov ako aj bytov pre učiteľov. Takmer 119 tried po roku 1945 sa nachádzalo v nevlastných priestoroch. Školy III.stupňa boli umiestnené v prenajatých budovách. V druhej svetovej vojne bolo veľmi poškodených 215 školských budov, v tých prípadoch, v ktorých školské budovy boli úplne zničené bolo postavených 52 drevených pavilónov .

   

Tak na KNV v Prešove ako aj na jednotlivých ONV boli prevedené podľa vtedajšej praxe kádrové čistky vedúcich pracovníkov a školských inšpektorov v záujem príslušné miesta obsadiť spoľahlivými pracovníkmi.

    

Správa pre predsedníctvo ÚV KSS bola predložená predsedníctvom KV KSS Prešov spracovaná 16. mája 1952. Správa mala názov Správa o nedostatkoch v práci medzi ukrajinským pracujúcim ľudom. Dodatok k Správe bol spracovaný 21. júna 1952. Spoločné zasadnutie predsedníctva ÚV KSS a KV KSS sa uskutočnilo 28. júna 1952.

  

Pre Predsedníctvo ÚV KSS a Predsedníctvo KV KSS Prešov konaného 16.mája 1952 boli predložené tieto návrh opatrení týkajúce sa školskej politiky v rusínskych obciach /opatrenia zohľadňovali predošlé požiadavky UNRP/

    

1. Pre doplnenie chýbajúcich učiteľských síl  zariadiť, aby učitelia s aprobáciou pre ukrajinské školy, ktorí pôsobia na slovenských školách (nájdu sa vo všetkých slovenských krajoch) boli vrátení späť na ukrajinské školy.
2. V súvislosti s kádrovým obsadením ukrajinských škôl dôsledne odstrániť nepriateľské živly, hlavne emigrantov, optantov a bývalých exponentov ukrajinskej sekcie DS.
3. Pre zlepšenie vyučovania ukrajinského jazyka vydať ukrajinské učebnice, školiť učiteľov v ukrajinskom jazyku, zriadiť krúžky ukrajoinského jazyka pri okresných a krajských pedagogických zboroch, doplniť učiteľské a žiacke knižnice  ukrajinskou literatúrou, učiteľom zaobstarať sovietsku ukrakjinskú politickú , pedagogickú , odbornú a krásnu literatúru.

4. Kedže mnohým ukrajinským učiteľom nie je ešte jasná otázka ukrajinskej národnosti a jazyka zorganizovať aktív ukrajinských (všetkých) učiteľov v Prešove , na ktorom by sa vytýčila jasná a konkrétnejšia línia budovania ukrajinského školstva.

5. Kedže ani noví, mladí učitelia z pedagogických gymnázií neovládajú ukrajinský jazyk, dôsledne zaviesť ukrajinský vyučovací jazyk na týchto školách už v v školskom roku 1952/1953.
6. Pre posilnenie učiteľských kádrov vyslať aspoň 30 ukrajinských učiteľov na jedno-dvojročné pedagogické inštitúty v Sovietslkej Ukrajine (Užhorod, Kyjev) a taktiež orientovať aj zahraničných študentov v ZSSR, aby študovali na ukrajinských vysokých školách.
7. Pre výchovu nových učiteľských kádrov zariadiť, aby Pedagogická fakulta v Košiciach bola presťahovaná do Prešova ,pri ktorej by sa zriadila ukrajinská pobočka. Pre túto odbočku ako aj pre katedru ukrajinského jazyka na filozofickej fakulte ako aj pre Ped. gymnázia v Bratislave zariadiť, aby sem prišli prednášať profesori-ukrajinci zo ZSSR (aspoň traja).
8. Detský časopis „Pionierskaja gazeta“, ktorý vychádza v ruštine, od 1. septembra 1952 vydávať v ukrajinskom jazyku .
9. Kedže materiálna stránka  škôl je veľmi zlá, rýchlejšie väčšom merítku budovať tieto školy a pomôcť aj učiteľom pokiaľ ide o ubytovanie a stravovanie.
10. V súvislosti s očistou ukrajinských škôl od nepriateľských živlov odstrániť aj zo IV. referátu KNV v Prešove minulosťou zaťažených ľudí, ako je Banický a iní, ktorí za školskú politiku boli zodpovední.

 

VYSVETLIVKA: V prípadoch kde sa uvádza slovo ukrajinská škola, respektíve ukrajinskí učitelia, ukrajinská obce, tieto znamenajú. že sa jedna o rusínske obce, školy v rusínskych obciach. V období násilnej nútenej ukrajinizácii Rusínov, názov Rusín, rusínske sa ukrajinizátormi považoval za ukrajinské.

    

Pri hodnotení stavu rozvoja školstva v rusínskych obciach v rokoch 1945 – 1960 vznikli tieto otázky:

1. Ktoré okolnosti vplývali na rozvoj škôl s vyučovaním ruského jazyka po r.1945?
2. Prečo sa začal nútený nedemokratický proces ukrajinizácie Rusínov poroku 1945?
3. Prečo zanikli na Slovensku školy s vyučovacím ukrajinským jazykom po roku 1960?

 

Na základe preštudovaných materiálov z rokovaní Predsedníctva ÚV KSS ako aj KV KSS Prešov v rokoch 1951– 1952 na uvedené otázky dávam túto odpoveď:

 

– Na Slovensku po vzniku ČSR prevládala ruská orientácie z obdobia začiatku prvej etapy národného probudzovania Rusnov započatej pôsobením spolupracovníkov A. Duchnoviča, A. Dobrjanskho, J. Stavrovského-Popradova, A. Pavloviča, a ďalších. Skupina rusínskych národných buditeľov našla plne pochopenie u rusínskeho obyvateľstva. Obdobie 30 rokov 20,storočia zásluhou gréckokatolíckej cirkvi vyrastala v založených rusínskych školách učiteľská inteligencia, ktorá, sa zaslúžila o rozvoj škôl a rusínskej kultúry v rusínskych obciach. V rokoch 1936 –1937 štát povolil zmenu vyučovania zo slovenského jazyka na ruský v 59 základných školách a na 43 školách povolil zavedenie ruského jazyka na 3 vyučovacích hodinách do týždňa. V rokoch 1937, v čase, keď bol na pretrase slovenský úradný jazyk a otázky národnej identity Rusínoiv, vystupuje do popredia postava azda najväčšej osobnosti našej doby , osobnosť prešovského gréckokatolíckeho biskupa P .P .Gojdiča, ktorý vyhlásil: “Nie som Rus a nie som Ukrajinec, som Rusín, ktorý tu chce žiť i zomrieť. Mojou snahou je dosiahnuť pre svoj rusínsky národ pokoj, kultúru a hospodársky rozvoj“. Jeho viera a vernosť, jeho služba rusínskemu národu prekročila mieru obyčajného hrdinstva .V tridsiatych rokoch prešovská eparchia spravovala 259 ľudových škôl, ktoré navštevovalo 19.640 žiakov. Existovali meštianske školy a učiteľský ústav, v ktorom študovalo 16 študentov. V 30 rokov P. P. Gojdič zohral veľmi významnú úlohu pre rozvoj školstva a rozvoja kultúry na rusínskych obciach. Jeho snahu a zanietenie podporovali významné osobnosti akými boli A. Farinič, Š. Bunganič, Š. Gojdič, Š. Varzaly, J. Bocko, I. Vavrinčík a iní. Generácia vychovaná v týchto školách bola záruka povznesenia tak duchovného ako aj národného povedomia Rusínov. Táto generácia odušovnene pokračovala v plnení odkazu našich národných buditeľov. Veľká radosť a oduševnenie desiatky tisíc Rusínov po roku 1945 bolo prejavené pri organizovaní Dní ruskej kultúry v jednotlivých okresoch východného Slovenska, na ktorých občania prejavili nielen radosť ale aj nadšenie nad tým, že budúce roky budú znamenať plnohodnotný rozvoj Rusínov jak po stránke materiálnej tak aj duchovnej. Túto nádej im zaručovalo víťazstvo nad hitlerovským nacizmom v bojoch v druhej svetovej vojne.

 

– 18. júna 1945 začal činnosť školský referát pre ukrajinské školy pri Povereníctve školstva a osvety v Bratislave. Z Košíc bola premiestnená do toho referátu expozitúra pre ukrajinské školy, ktorej vedúcim bol Dr. I. Pješčák. Po založení tohto školského referátu tak stranícke ako aj štátne orgány sa vyslovili tak, že o rozvoji ukrajinského školstva budú rozhodovať samotní funkcionári prešovského kraja, teda na referáte spočívala plná zodpovednosť za vývoj školskej politiky na východnom Slovensku (pojem ukrajinské školy treba chápať za pojem rozvoja škôl na rusínskych obciach). Hneď po vzniku školského referátu bolo rozhodnuté, že na rusínskych obciach školy budú s vyučovacím ruským jazykom . Toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že personálne vtedajšie možnosti plne zodpovedali pre rozvoj ruských škôl. Aj keď názov zo strany referátu sa užíval ukrajinské školstvo, podmienky na rozvoj, resp.zakladať školy s vyučovacím ukrajinským jazykom nebolo možné pretože na Slovensku  pred rokom 1945 neexistovala žiadna ukrajinská škola a taktiež čo je hlavne nebol ani jeden učiteľ, ktorý by na Slovensku ukončil ukrajinskú školu, pretože takáto u nás na Slovensku neexistovala. Zo strany územia Ukrajiny neboli robené kroky k tomu, aby po roku 1945 u nás sa zakladali školy s vyučovacím ukrajinským jazykom. Funkcionári Ukrajinskej národnej rady  považovali Rusínov za Ukrajincov a teda ich cieľom bolo  preorientovať existujúce školstvo na rusínskych obciach na ukrajinské. Dávali za príklad udalosti Podkarpatskej Rusi pri ukrajinizáčnom procese, avšak nechceli rešpektovať  existujúce zvláštnosti pomerov u nás. Zo strany tak funkcionárov Ukrajinskej národnej rady ako aj funkcionárov prípravnej skupiny pre založenie / na príkaz straníckych orgánov/ organizácie Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich zamerali svoje aktivity pre rozvoj ukrajinských škôl. K tomu im bola nápomocná politika Laca Novomeského pomocou a pričinením tajomníka Otta boli na niektorých rusínskych obciach urobené zmeny z vyučovania ruského jazyka na jazyk slovenský. Aj za Slovenského štátu na rusínskych v obciach, v ktorých došlo k zmene vyučovania ruského jazyka na slovenský dochádzalo k tomu, že občania si menili svoju pôvodnú rusínsku národnosť na slovenskú .

 

Po roku 1950 z iniciatívy funkcionárov UNRP ako aj skupiny 10 predstaviteľov masovopolitických organizácií sa začal proces hľadania „nepriateľov“ a prívržencov ukrajinského buržoázneho nacionalizmu aj v svojich radoch. Dlhodobé preverovanie mnohých funkcionárov a ich obviňovanie za nedostatky v rozvoji nášho kraja doviedli k tomu, že boli uskutočnené niekoľkokrát spoločne rokovania predsedníctva ÚV KSS a KV KSS. Táto práca vyústila k tomu, že KV KSS bol donútený prijať niekoľko „zásadných“ opatrení pre napredovanie prešovského kraja,. Jednou zo závažných úloh bolo doriešiť národnú orientáciu Rusínov, ktorá sa musela udiať proti vôle samotných Rusínov. Po vzniku UNRP všetko u nás bolo pomenované za ukrajinské. V rokoch 1952 –1953 došlo v straníckych orgánoch k vážnym zmenám na úseku národnej orientácie rusínskeho obyvateľstva . Stala sa aj taká situácia, že jeden z delegátov na krajskej konferencie KSS v roku 1950 dal otázku:

“Päť rokov po vojne a my nevieme čo sme, či Rusi, Ukrajinci alebo Rusíni“.

     

Na rokovaní predsedníctva ÚV KSS a KV KSS 28. júna 1952 sa neščasne rozhodlo skoncovať so situáciou rôzneho pomenovania rusínskej národnosti. Bolo prijaté uznesenie o budovaní  ukrajinských škôl. Uznesenie o zavedení ukrajinčiny ako vyučovacieho jazyka do všetkých škôl na rusínskych obciach sa stalo súčasne základom pre prechod na ukrajinskú národnú orientáciu Rusínov na Slovensku. Toto uznesenie okrem funkcionárov bývalej UNRP a KZUP, Rusíni Slovenska

neprijali a považovali uznesenie za nedemokraticky nanútený dokument realizovaný proti vôle Rusínov. Národné záujmy Rusínov sa riešili administratívnym spôsobom a v neprospech rozvoja pôvodnej rusínskej kultúry. Na východnom Slovensku až do začiatku 50 rokov ukrajinský literárny jazyk sa nikde nepoužíval a ani širšia vzdelanostná zložka obyvateľstva jeho neovládala. U širokých más Rusínov prevládalo rusínske národné uvedomenie .U Rusínov Slovenska  rusínske národné povedomie prejavovalo veľký vzťah k národným rusínskym hodnotám a tradíciám, pocity národnej hrdosti a zrazu po 28,júni 1952 týchto národných hodnôt Rusíni sa mali vzdať. Rusíni nechápali aké dôvody viedli k tomu, aby sa vzdali svojej rusínskej národnosti. Rusíni s ukrajinizáciou nesúhlasili a k čiastočnému odmäku došlo prijatím ústavného zákona ČSSR č.144/1968 . Po udalostiach roku 1989, Rusínom bola vrátená ich pôvodná rusínska národnosť po roku 1990. Na Slovensku rusínska národnosť bola uznaná za samostatnú.

 

– V súčasnosti u nás takmer neexistuje ukrajinské školstvo. Ostali iba 3 školy s ukrajinským vyučovacím jazykom s tým, že okrem ukrajinského jazyka ostatné predmety sa vyučujú v jazyku slovenskom. K 1. septembru 2014 takto školy ostali iba v obciach Údol a Jarabina a v meste Prešov (pri ukrajinskom gymnáziu). Na ZŠ v Údoli a Jarabine v školskom roku 1993/1994 zo 175 žiakov len 28 si zapísalo ukrajinskú národnosť, čo svedčí o tom, že nútená ukrajinizácia prebehala na našich školách. Od školského roku 1952/1953, od kedy v rusínskych obciach museli byť zriadené školy s vyučovacím ukrajinským jazykom, rodičia v mnohých obciach prejavovali nespokojnosť s takýmto rozhodnutím. Už v školskom roku 1953/54 v 17 rusínskych obciach vznikla u rodičov nespokojnosť s ukrajinskou školou a žiadali o zmenu na slovenskú školu. KV KSS riešilo takto prípady a vyslovilo možnosť zmeniť charakter školy. Aj v súčasnosti sú názory, že stranícke orgány trvali na tom, aby sa realizovala ukrajinizácia škôl na rusínskych obciach. Je treba povedať, že aj v predsedníctve ÚV KSS už v roku 1951 pri rokovaní o práci UNRP boli názory, že treba sa vyvarovať mechanickému zavadzania zmeny vyučovacieho jazyka. Viliam Široký, čelný predstaviteľ ÚV KSS tak vtedy, ako aj pozdejšie nebol za to, aby bez súhlasu osôb rusínskeho pôvodu sa robili nátlaky na zmenu národnosti, ako aj charakteru školy.( Dokument o postoji V. Širokého k riečšeniu rusínskej otázky z roku 1952 publikujeme nižšie.) Mnohí rodičia aj po roku 1952 (zámožnejší) posielali svoje deti  do slovenskej školy nachádzajúce sa v okresnom sídle. Na druhej strane zo strany proukrajinských funkcionárov bol veľmi silný politický nátlak na rodičov, aby svoje deti posielali len do ukrajinskej školy. Dokonca rodiča, ktorý neposielal svoje dieťa do ukrajinskej školy bol označovaný za zradcu a za politicky nespoľahlivého človeka. Z toho logicky vyplývalo, že len škola s ukrajinským vyučovacím jazykom bola dobrá a pokroková (viď I. Bajcura, str.157, Ukrajinská otázka v ČSSR r.1967). Nespokojnosť rodičov sa ťahala až do roku 1960, keď na základe sťažnosti mnohých rodičov zasielaných na ÚV KSS, funkcionár ÚV KSS na pracovnom aktíve v Prešove pred funkcionármi DO KSS z kraja Prešovského na sťažnosti rodičov reagoval tak, že o tom, do ktorej školy bude chodiť dieťa, rozhodujú rodičia . Po tomto aktíve po príchode funkcionárov DO KSS do svojich bydlísk informovali občanov na svojich verejných rokovaniach a v priebehu niekoľkých mesiacov počnúc rokom 1961 – 1962 dochádzali stovky žiadosti na ONV od miestnych orgánov o zmenu vyučovacie ukrajinského jazyka. Postupne dochádzalo k zmene aj takým spôsobom, že s počiatku sa volila metóda ponechať vyučovanie iba ukrajinského jazyka a ostatné predmety učiť v slovenskom jazyku. Vznikali ukrajinské školy s vyučovacím a vyučovaním ukrajinského jazyka. Postupne dochádzalo k ďalším zmenám a po roku 1989 mnoho obcí požiadalo o zrušenie ukrajinskej školy. V tomto procese zo strany školských orgánov neboli robené opatrenia ohľadom využívanie učiteľov s aprobáciou ukrajinského jazyka čo s ními po zrušení školy s ukrajinským vyučovacím jazykom.

   

Považujem za povinnosť záverom uviesť, že v dobe presídlenia Rusínov z ČSR do SSSR podľa dohody medzi vládami ČSR a SSR z 1. júla 1946 došlo k veľkému omylu / pravdepodobne z taktických dôvodov/ z hľadiska pomenovaniu národnosti. V dohode bolo stanovené, že presídľovanie sa týkalo príslušníkov ukrajinskej národnosti. Keďže na našich rusínskych obciach žili výlučne občania rusínskej národnosti, bolo treba prerodiť Rusína na Ukrajinca. Občan ČSR rusínskej národnosti pri svojom rozhodnutí sa presídliť do SSSR nemal v svojom doklade uvedenú ukrajinskú národnosť. Túto občanovi napísali ihneď po prekročení našej hranice, Aj tento fakt patril do taktických manévrov ukrajinizáčneho procesu ukrajinizácie Rusínov.

   

Problém národnej orientácie občanov SR jednoznačne ustanovuje ústava SR z roku 2001. V článku 12 v Ústave je uvedené: „Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania  a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu“ .

  

Záverom považujem zdôrazniť, že o starostlivosti rusínskej národnostnej menšine v bývalej ČSSR neprejavovala patričnú pozornosť ani vláda ČSSR ako aj jej orgány. Podobne aj jednotlivé štátne orgány SR ako aj samosprávne orgány mali by väčšiu pozornosť venovať aj plnenie prijatých dokumentov Rady Európy pre riešenie otázok národnostných menšín na Slovensku.

   

Podľa skutočných rozborov, celá ťarcha starostlivosti o rusínsku národnostnú menšinu ako aj rozvoj školstva a kultúry po roku 1945 bolo ponechané na KV KSS a KNV Prešov a na politickú organizáciu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich, ktorý v plnej miere realizoval nútenú ukrajinizáciu Rusínov na Slovensku a v jeho politike s poľutovaním musím napísať, že pokračuje terajší Zväz Rusínov-Ukrajincov. S poľutovaním konštatujem, že aj v súčasnosti je rešpektovaný dokument z prvého zasadnutia Ukrajinskej národnej rady Prešovščiny z l.marca 1945, kedy na návrh predsedu V.Karamana prijal sa záver, že na Slovensku existujú iba Ukrajinci a V. Karaman doporučil, aby vymyslená národnosť za nazývala Ukrajinsko-ruská. Tento jeho návrh ukrajinizátori po roku 1990 premenili na názov Zväz Rusínov-Ukrajincov a podľa tohto názvu pomenovali Rusínov Slovenska slovom Ukrajinec-Rusín. Naša terajšia vláda k tomu nezaujala svoje principiálne stanovisko v zmysle ústavy SR, čl.12, ba naopak neexistujúcu národnosť a jej aktivity financuje zo štátneho rozpočtu. Touto skutočnosťou sa vzdala zodpovednosti za správny vývoj starostlivosti o rozvoj kultúry ako aj ekonomicko-spoločenského rozvoja občanov Slovenskej republiky rusínskej národnosti.

     

Považujem za nutnosť zdôrazniť, že vývoj starostlivosti o Rusínov na Slovensku z hľadiska uvedenia núteného nedemokratického procesu ukrajinizovať Rusínov do značnej miery ovplyvnili nielen emigranti z bývalej Pokartaptskej Rusy, ktorí k nám prišli po roku 1945 a v neposlednom rade aj príslušníci-členovia Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorá bola v roku 1920 založená v Prahe a ktorá mala u vlády T. G. Masaruýka vytvorené vhodné podmienky pre šírenie svojich záujmov v bývalej ČSR. Jej organizácie tak v Prahe ako aj v Podebradoch za štátne peniaze rozvíjali svoju nacionalistickú politiku. Mnohí zakladatelia Ukrajinskej národnej rady Prešovščiny pred jej vznikom pôsobili v Podkarpatskej Rusi a V. Karaman, jej predseda pôsobil aj v orgánoch Augustina Vološina, ktorý bol jednodňovým prezidenta Karpatskej Ukrajiny 15. 3. 1939. Činnosť UNRP bola v r. 1951 zastavená a organizácia zrušená. Aj napriek tomu ukrajinizácie Rusínov u nás prostredníctvom funkcionárov ZRUS pokračuje aj v súčasnosti.

 

Citáty z prejavu Viliama Širokého na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS a KV KS Prešov o národnostnej otázke predneseného dňa 28. júna 1952:

 

„Nezabudnite na to, že v predmníchovskej republike boli Slováci ,ktorí sa hlásili k českej reči literárnej. Noli Slováci, ktorí žiadali odstrániť rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi tým, že budú len české školy na území štátu,boli ale to za buržoáznej éry, to podobné veci dnes odstraňujeme.

 

Kde sú príčiny tohto dnešného stavu v prešovskom kraji. Podľa môjho názoru KV KSS v Prešove , neprekonal v plnej miere následky a dôsledky zanášania antiboľševických metód do straníckej práce. Za druhé, podľa môjho názoru KV KSS neprevádza dôsledne líniu IX.zjazdu KSS, boj proti buržoáznemu nacionalizmu treba prehĺbiť a prehlbovať. Namiesto prehlbovania ideologického každodenného boja proti všetkým prejavom buržoázneho nacionalizmu na Slovenskej a Ukrajinskej strane, KV KSS prepadol ľavej úchylke, ignorovať oprávnené  spravodlivé, správne národnostné a kultúrne potreby ukrajinského ľudu. Ako ináč vysvetliť, že od 1. júla 1952 sme nelikvidovali následky buržoáznej politiky L. Novomeského, špióna Ottu a bývalého slávneho referenta Klema, Fakt je ,že dnes predsedníctvo ÚV KSS nemôže konštatovať, že sa vraciame k dnešnému stavu, že pokiaľ ide o národný charakter ľudu, to sú ešte spory a spory vážne. Do tejto otázky ÚV nesmie hovoriť a nebude , a my nepovolíme žiadne uznesenie, že neuznávame žiadny národ len ukrajinský. Pre nás ten človek, ktorý sa hlási k ruskej národnosti je tak milý ako ten, ktorý sa hlási k ukrajinskému národu. Čo neustále prehlbovať tieto spory, čo robiť z toho základné otázky. Chcete mať ruské školy ?Budete mať ruské školy. Chcete mať ukrajinské školy, prosím budete mať ukrajinské školy. Tam na zakarpatskej Ukrajine sú podobné pomery ako u nás v Československu pokiaľ ide o tento problém. A Zakarpatská Ukrajina je dnes už úsek sovietskej socialistickej republiky a sú tam školy ruské aj školy ukrajinské. Tak ako na starom území Zakarpatskej Ukraji a ja v Rusku boli ruské školy a ja sa pamätám ak to sám Stalin bojoval proti tomu, aby vzali odtiaľ zo škôl slovo Gorkého a aby boli školy poukrajinizované. My. by sme celkom určite protestovali proti tomu, keby poctivý ľud na východe nášho štátu sa chcel hlásiť k americkej národnosti ale nikdy nenájdete slovo protestu v tých prípadoch,kde sa hlási k veľkému národu Lenina a Stalina , k veľkému národu Tarasa Ševčenka. Uvedomujú si predovšetkým predstavitelia ukrajinskhoľudu na východe našej republiky , ž takýmito umelými spormi hamujeme tiež výstavbu našej republiky , hamujeme tiež nacionálny a kultúrny rozvoj východoslovenského ukrajinského ľudu ? Čo sa čudujete, čo robíte toľko výčitiek tomu národu, ktorý tisícky rokov trpel pod cudzím útlakom. Nechcete dať možnosť aby sám svojím vývojom po ceste socializmu určoval sám svoj národný charakter. Toto patrí tiež do kategórie odčiňovania krívd minulosti a tu musíme byť veľmi trpezliví a nesmieme privodiť násilie riešenie, lebo každé násilné riešenie v oblasti národného charakta , národných vlastností môže mať len a len negatívny vplyv na rozvoj socialistickej výstavby našej vlasti“.

        

Uvedené slová boli vyslovené V.Širokým na zasadnutí spoločných predsedníctiev UV KSS a KV KSS Prešov 28. júna 1952. Každý z nás si môže urobiť svoj záver. Podľa môjho úsudku predstavitelia bývalej UNRP, členovia skupiny pre založenie Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich ako aj členovia KV KSS ukrajinskej národnosti na uvedenom zasadnutí ÚV KSS a KV KSS presadili svoje návrhy na ukrajinizáciu Rusínov a na vznik škôl s vyučovacím ukrajinským jazykom. K ich zámeru stanovisko V. Širokého nemalo účinok.

     

Ivan BANDURIČ, Bardejov

 

Literatúra:

– Dokumenty z archívu ÚV KSS,

– publikácie Prjaševcščina z r.1948,

– Ukrajinská otázka v ČSSR z r. 1967,

– publikácie vydávané ZRUSR a ROS.