Multikulturalizmus na Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom Československu

(Z vystúpenia PhDr. Stanislava Konečného, CSc., z Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied v Košiciach na konferencii Podkarpatská Rus v éře První republiky v Prahe 16. septembra 2014.)

Jedným z frekventovaných termínov v spoločenských vedách, ale aj v politickej praxi posledných rokov je multikulturalita. Znamená totiž prelínanie viacerých kultúr v rovnakom priestore a čase, ktoré je nevyhnutným dôsledkom globalizácie a integrácie, avšak miestami spôsobuje aj určité problémy. Multikulturalita jestvuje od vzniku ľudskej spoločnosti, hoci sa neprejavovala tak intenzívne a ani sa nerozvíjala takým tempom. Preto historici ju môžu aj dnes skúmať a spoločnosť sa z nej môže poučiť. Pritom nemusíme ísť vôbec ďaleko. Územie juhokarpatských Rusínov, od roku 1919 ako Podkarpatská Rus a teraz ako Zakarpatská oblasť Ukrajiny, vytváralo na to veľmi dobré, skoro laboratórne podmienky.

V medzivojnovom období prestavovalo región s výraznou kultúrnou diverzitou, ktorý bol začlenený do rámca viacnárodného štátu, a to práve v zóne kontaktu viacerých národov, konfesií, ba i hraníc medzi východnou a západnou civilizáciou. Pravda, multikulturalita sa tam vyskytovala skôr vo forme kultúrneho pluralizmu a multikultúrny rozmer sa v štátnej politike nachádzal len v zárodočnej fáze. Navyše, kultúrna pluralita, na území Podkarpatskej Rusi v medzivojnových rokoch oscilovala iba v medziach európskej hodnotovej paradigmy založenej na kresťanstve а poznačenej antickými koreňmi a novovekou vedou i filozofiou, ktorá prezentovala hlavne princípy aktivity, slobody, humanity a zdokonaľovania človeka V tomto zmysle kultúrne odlišnosti v rámci regiónu vlastne nepresahovali európsky kultúrny rámec, pretože aj exkluzívne prvky tradičnej židovskej a rómskej kultúry boli vtedy fakticky už jeho súčasťou.

Región Podkarpatskej Rusi predstavoval územie s rozlohou 12 617 km2, na ktorom žilo podľa sčítania ľudu z roku l921 v 487 obciach 604 593 obyvateľov s relatívne pestrým národnostným zložením obyvateľstva. V rokoch 1919-1939 síce jeho väčšinu tvorili Rusíni (až 61,6 %), ktorí sa však vnútorne členili podľa ruskej, ukrajinskej či rusínskej národnej orientácie. Významné zastúpenie mali Maďari (16,1%) a Židia (asi 13 %). K slovenskej a k českej národnosti sa v týchto rokoch spolu hlásilo asi 2,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Nižší podiel v tomto smere vykazovali Rumuni, Nemci a Rómovia. Pokiaľ ide o konfesiu, príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi udávalo 52 %, avšak k judaizmu 14,8 %, k pravosláviu 12,3 %, ku kalvinizmu 10,3 % a k rímskokatolíckej cirkvi 9,3 %  vtedajšieho obyvateľstva.

Značné kultúrne odlišnosti na Podkarpatskej Rusi súviseli s tým, že rusínske etnikum fakticky tvorili štyri etnografické skupiny sústredené v jej rôznych oblastiach. Bojkovia, nazývaní tiež Verchovinci, žili predovšetkým v okrese Volovec a v severných častiach okresov Velike Berezne a Volove (dnes Mižgorje). Väčšina z nich však sídlila za Karpatmi, vo vtedajšom Poľsku. Živili sa hlavne horským a podhorským roľníctvom, ale tiež chovom dobytka a oviec. Aj Huculi boli horským obyvateľstvom, hoci nejasného pôvodu. Za Karpaty prenikli z Haliče a Bukoviny v 17.- 18. storočí. Obývali iba asi 20 dedín na východe regiónu v okrese Rachovo. Hlavnou obživou Huculov bol chov dobytka, resp. ťažba dreva. Lemkovia, ktorí žili po oboch stranách Nízkych Beskýd, sa vtedy nachádzali hlavne na území Poľska či Slovenska, kde boli nazývaní i sami sa nazývali všeobecnejším menom Rusíni alebo Rusnáci.

Najpočetnejšou etnografickou skupinou v rámci rusínskeho osídlenia regiónu boli Doliňania, ktorí obývali priestor od údolia rieky Teresvy na východe až po hranice so Slovenskom na západe, od maďarskej etnickej hranice na juhu po líniu miest Perečín a Svaľava na severe. Ide o obyvateľstvo údolí riek, spravidla s úrodnejšou pôdou, preto Doliňanov živіlo predovšetkým intenzívne roľnícke hospodárenie, kým chov dobytka mal len doplňujúci význam. Charakteristickým znakom bolo preberanie prvkov kultúry a spôsobu života od národov, s ktorými boli v stálom kontakte, najmä od Maďarov, Slovákov, čiastočne aj od Rumunov.

Po pripojení sídelného územia uhorských Rusínov k Československu istou výhodou úradov bolo, že v dôsledku dlhých rokovaní o hraniciach v Paríži a boľševického prevratu v Maďarsku sa uvedené teritórium dostávalo pod ich vojenskú a politickú kontrolu a správu len postupne. Administrátor Dr. J. Brejcha a jednotlivé referáty sa tak len postupne dozvedali nielen o zložitej hospodárskej a sociálnej situácii v regióne, ale aj o kultúrnych odlišnostiach v jeho jednotlivých častiach. Vcelku správne sa rozhodli vyhýbať sa asimilačným tlakom, ale naopak, akceptovať tamojšiu kultúrnu diverzitu so súčasným rešpektovaním jednoty štátu.

Ústredné štátne orgány si preto v týchto súvislostiach vytýčili tri hlavné ciele, ktoré chceli postupne plniť. V prvom rade chceli uskutočniť určitú parciálnu akulturáciu všetkého obyvateľstva regiónu tak, aby prevzalo predovšetkým základné politické a morálne hodnoty priamo spojené s ideou československého štátu, akými boli hlavne sloboda človeka, rovnosť všetkých pred zákonom, demokracia politického systému, zodpovednosť jednotlivca, ako aj spoločenská angažovanosť, bez ktorých by nebolo možné formovať občianske postoje ľudí rôznej etnicity, vyznania, sociálneho postavenia či politického presvedčenia. Pravda, nemohlo sa to realizovať len v právnej rovine, ale najmä v spoločenskej praxi, teda ich bezprostredným uplatňovaním a dodržiavaním v  konaní štátnych orgánov a verejných inštitúcií, ale tiež ich lídrov a pracovníkov. Súčasťou akulturácie v zaostávajúcich regiónov, zvlášť na východe a severe Podkarpatskej Rusi, bolo aj vštepovanie niektorých noriem týkajúcich sa odievania, kultúry správania a úrovne bývania.

Nemenej významnou úlohou v tejto sfére bola aj enkulturácia, teda nenásilná podpora poznávania a osvojovania si hodnôt a atribútov jednak vlastnej kultúry, ale tiež iných kultúr, existujúcich v bezprostrednom okolí. V tom čase neexistovali žiadne prepracované metodiky a postupy výchovy k multikulturalite, aké poznáme dnes, ale pracovalo sa na základe intuície a experimentálneho prístupu jej priamych realizátorov. Tí tak robili dobrovoľne a často aj bez nárokov na odmenu či spoločenské ocenenie a mimo priamych pracovných úloh. Až tretím krokom riešenia otázky kultúrneho pluralizmu na Podkarpatskej Rusi bol istý medzikultúrny dialóg, ktorý smeroval predovšetkým k tolerovaniu iných kultúrnych artefaktov a prejavov.

Hlavným poslaním orgánov štátnej správy bolo právne i faktické zabezpečenie úplnej rovnosti a politickej slobody pre všetkých občanov, čo je pre medzikultúrny dialóg základnou podmienkou. Československý štát ústavou a inými právnymi normami garantované občianske slobody i národnostné práva etnických menšín v podstate dodržiaval, hoci práve vo vzťahu k Podkarpatskej Rusi neprimerane dlho trvalo splnenie záväzku o zriadení autonómie, aj keď z veľkej časti to bolo z objektívnych dôvodov. Na základe ustanovení tzv. menšinovej zmluvy uzavretej s Dohodou 10. septembra 1919, ktoré boli prevzaté do Ústavy z 29. februára 1920, boli všetky národnostné menšiny v republike pod medzinárodnou ochranu, preto sa zaviazala plne rešpektovať hospodárske, politické, jazykové a kultúrne práva všetkých obyvateľov, a to bez ohľadu na pôvod, národnosť, rasu či štátne občianstvo, a to vo svojej zákonodarnej, vládnej a výkonnej praxi. V ten istý deň bol prijatý tzv. jazykový zákon, ktorý vo vtedajších súdnych okresoch s kvalifikovanou menšinou 20 % prikazoval povinne prijímať podania a reagovať na ne aj v jazyku danej národnostnej menšiny. Ďalšie právne normy umožňovali vytvárať a zakladať školy s iným než českým alebo slovenským vyučovacím jazykom a tiež vytvárali široký priestor pre rozvoj politickej a spolkovej činnosti.

Štátne orgány sa na území Podkarpatskej Rusi často viac než v iných častiach štátu usilovali sprostredkovať verejnosti jeho zmysel a úlohy Realizovali to formou usporiadania rôznych osláv a slávností z príležitosti významných výročí historických udalostí či osobností viažucich sa k vzniku československého štátu. Táto úloha pripadla tiež tlači a neperiodickým publikáciám vydávaným štátnymi inštitúciami alebo orgánmi koaličných strán, ako aj s nimi politicky spojených organizácií, ktoré vychádzali na Podkarpatskej Rusi. V tomto smere istú priekopnícku prácu vykonal Československý rozhlas, štúdio v Košiciach, ktoré vo februári 1930 prvýkrát vysielalo program pre Rusínov tohto regiónu, ako aj východného Slovenska. Od 1. decembra 1934 bola vytvorená Redakcia prenosov pre Podkarpatskú Rus na čele s A. Rudlovčakom, ktorá potom vysielala denne okrem nedele.

Veľmi dôležitou bolo tiež úsilie o prekonanie izolovanosti niektorých vzdialenejších a menej dostupných lokalít. Táto rola pripadla učiteľom, lekárom i kultúrnym pracovníkom, ktorí neľutovali námahu a išli pracovať do lazov a hôr. Hoci medzi nimi boli tiež výnimky, ale väčšinou to boli dobrí odborníci a skvelí ľudia, na ktorých pamätníci dosiaľ spomínajú s  úctou a vďačnosťou. Majú veľkú zásluhu na tom, že vďaka profesionalite a citlivému prístupu dokázali v krátkom čase nielen položiť základy modernejšieho vzdelávania a zdravotníckej starostlivosti, ale stali sa aj propagátormi kultúrnych hodnôt, vrátane multikulturality.

Dôležitá úloha ale pripadla rezortu školstva, ktorý štát na základe svojich riadiacich kompetencii a financovania ovplyvňoval, ale vzhľadom na existenciu tak cirkevných, ako aj obecných škôl nemohol plne kontrolovať. Na Podkarpatskej Rusi si však vytvoril široké pole pôsobenia, pretože 90 % škôl v tomto regióne tvorili štátne školy. Po vzniku Československa sa v Podkarpatsku využívalo až šesť vyučovacích jazykov: rusínsky (v ruskej, ukrajinskej či rusínskej forme), československý (v českom i slovenskom variante), maďarský, nemecký, rumunský a hebrejský. Liberálny prístup československých orgánov k otázke vyučovacieho jazyka v národnostne zmiešaných oblastiach vytváral vhodné podmienky k propagovaniu multikultúrnych postojov a k ich praktickej aplikácii. Rezort školstva súčasne preferoval tzv. zmiešané národnostné školy, keď v rámci jednej školy existovali triedy s rôznym vyučovacím jazykom. Tento systém posilňoval pocit rovnosti medzi žiakmi rôznej národnosti, umožňoval ich vzájomnú komunikáciu a formoval toleranciu a rešpekt k odlišnej kultúre. Zároveň si deti uvedomovali, že majú rovnaké starosti a radosti bez ohľadu na jazykové a kultúrne zázemie.

Školský referát na Podkarpatskej Rusi mal v kompetencii aj oblasť tzv. ľudovýchovnej činnosti, teda osvetu v regióne. Na tomto úseku veľmi často využíval štruktúrované, veľmi pestré a pritom relatívne dostupné ľudové umenie, ktoré sa uplatnilo i v rámci mimotriednej a mimoškolskej činnosti. Výhodou bol určitý prvok súťaživosti, ktorý tak dokázal aktivizovať žiakov a študentov k prezentovaniu artefaktov a prejavov jednak vlastnej národnej kultúry, ale aj k pozornejšiemu vnímaniu kultúry ostatných komunít v regióne. Poznanie inej kultúry sa tak stalo nielen samozrejmosťou, ale relatívnou výhodou.

V záujme toho školské orgány angažovali aj tzv. učiteľky ručných prác a domácich náuk, ktoré sa mali venovať žiakom práve v naznačenom smere. Odbor školstva dokonca bol ochotný poslať najschopnejšie zo zamestnankýň i do iných, vzdialenejších regiónov, aby sa zoznámili s osobitosťami tamojšej kultúry a mohli ich potom sprostredkovať svojim žiakom. Táto metóda bola najúčinnejšia pri výchove žiakov mladšieho aj staršieho školského veku.

Boli si vedomí možností zúčastňovať sa výstav produktov ľudovej kultúry nielen v centrách vlastného regiónu, ale aj v Košiciach alebo v Bratislave, čo bol pre ne veľmi veľký zážitok. Školský odbor inicioval zapájanie sa žiakov vyšších ročníkov tiež do zberateľskej, možno aj etnografickej činnosti. Išlo nielen o zbieranie a prezentovanie jednotlivých súčastí národných krojov a výšiviek, ale organizoval tiež súťaže medzi školami v speve národných piesní. Nezanedbávalo sa ani slovesné ľudové umenie, predovšetkým vo forme záznamov či interpretovania rozprávok, prísloví, porekadiel, pranostík a niektorých tradičných miestnych a regionálnych obradov alebo zvykov. To celkom prirodzene prispievalo k tomu, aby mládež poznala a vážila si vlastnú aj inú kultúru. V tomto smere isté možnosti poskytovali internátne školy alebo dlhodobé pobyty študentov a učňov v rodinách a zariadeniach v Čechách alebo aj na Slovensku, ktoré financovali charitatívne organizácie, resp. súkromné zdroje. Akulturačnú úlohu zohrávali aj kurzy pre negramotných, ktoré prebiehali zvlášť na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia.

Pravda, k plneniu svojich akulturačných a enkulturačných cieľov, ale aj k podpore medzikultúrneho dialógu, štát intenzívnejšie využíval aj zabezpečovanie a usmerňovanie kultúrnej sféry. Je pochopiteľné, že aj na tomto úseku sa v prvom rade venovala pozornosť tým najmladším, preto bolo podporené vydávanie mimoriadne populárneho detského časopisu Віночок подкарпатских деточок. Od roku 1920 ho vydával Školský referát civilnej správy Podkarpatskej Rusi v Užhorode pod redakčným vedením J. Rozvodu a neskôr I. Paňkjevyča. Publikoval ľudové rozprávky i diela ruských, ukrajinských, ale aj západoeurópskych autorov, ako aj ďalšie publicistické výstupy vhodné pre detského čitateľa vo vtedajšom období.

Medzi staršou a študujúcou mládežou veľmi obľúbeným sa však stalo využívanie skioptikonu, t. j. prenosného kina predstavujúceho v tých časoch novinku. Získalo si mnohých prívržencov, ktorí sa stali jeho pravidelnými návštevníkmi. Produkcia hraných aj poučných krátkometrážnych filmov sa tak v regióne stala dôležitou formou kultúrno-osvetovej činnosti vrátane výchovy k multikulturalite. Až po niekoľkých rokoch sa dominantnou formou aktivít v tomto smere stali ľudové čitárne v jednotlivých mestách a obciach. Tie boli totiž v prvej fáze vytvárané výlučne na báze národno-kultúrnych spolkov. Uvedené kultúrne organizácie spravidla zastrešovali aj amatérske divadelné súbory, ktoré boli veľmi obľúbené, čo sa tiež prejavilo v hereckom obsadzovaní aj v návštevnosti jednotlivých predstavení.

Rusofilsky orientované Культурно-просветительное общество имени Александра В. Духновича, ale aj kultúrny spolok Просвіта, ktorý medzi ľuďmi propagoval ukrajinskú národnostnú príslušnosť obyvateľstva regiónu, boli vo svojej činnosti ideovo vyhranené, preto multikultúrne aspekty v ich aktivitách sa viac-menej obmedzovali na akcentovanie hodnôt ruskej kultúry i východoslovanskej jednoty, resp. ukrajinského kultúrneho areálu v oblastiach, ktoré boli vtedy súčasťou Ruska, Poľska, Rumunska a Československa. Napríklad, roku 1931 z celkového počtu 515 čitární, na platforme oboch spolkov pracovalo 385 z nich, t.j. 75 %.

Napriek tomu, dôležité bolo tiež budovanie siete verejných knižníc na Podkarpatskej Rusi, ktoré sa začalo už od roku 1920. Realizovalo sa síce na základe zákona č. 430/1919 Zb. z. a n. z  22. júla 1919 o verejných knižniciach obecných, hoci na Slovensku a Podkarpatskej Rusi platilo niekoľko výnimiek. Na druhej strane, pre národnostné menšiny ale zákon zakotvil nárok buď na zriadenie osobitnej knižnice alebo zvláštneho oddelenia všeobecnej knižnice. Podľa vládneho vykonávacieho nariadenia č. 607/1919 Zb. z. a n. z 5. novembra 1919, čl. 27. sa tak malo stať všade tam, kde existovala menšinová škola alebo kde národnostná menšina tvorila 10 % obyvateľstva či menšinová komunita predstavovala aspoň 400 osôb. Príspevok obce v takomto prípade mal dosahovať alikvotnú časť podielu minority na celkovom počte jej obyvateľstva.

Z tohto aspektu mali v národnej a kultúrnej výchove opodstatnenie aj tzv. okresné osvetové zbory, ktoré zohrávali úlohu poradných orgánov pri usmerňovaní a organizovaní ľudovýchovnej činnosti v rámci jednotlivých okresov. Jej členovia spravidla dobre poznali situáciu a špecifiká v okrese, ba aj v niektorých jeho lokalitách, a tak volili adekvátne formy a metódy práce kompetentných orgánov a inštitúcií. V roku 1931 existovalo už 413 obecných verejných knižníc, teda 48 % z ich celkového počtu v regióne. Navyše, obce zriadili celkom 51 verejných čitární, hoci netvorili ani 10 % z ich počtu.

Nezastupiteľné miesto medzi faktormi kultúrneho zbližovania na Podkarpatskej Rusi mali cirkevné spoločenstvá, zvlášť gréckokatolícka a pravoslávna cirkev, pretože práve ich veriaci tvorili až 65 % z celkového počtu obyvateľov regiónu. V relatívne silne religióznom prostredí mali totiž cirkevné inštitúcie veľkú morálnu autoritu a značný vplyv na spoločenské postoje ľudí, a to zvlášť na vidieku. Z tohto hľadiska názory a ich reflexie v praktickej sfére prezentované duchovenstvom, osobitne predstaviteľmi cirkevnej hierarchie, boli preto veľmi významnými činiteľmi determinujúcimi svetonázorovú orientáciu značnej časti populácie. Vzťah ku kultúre iných etnických a náboženských komunít bol pritom jej priamou súčasťou.

Katolícka cirkev východného obradu po vzniku republiky sa vzhľadom na aktívnu účasť jej reprezentácie na asimilačnej politike maďarských vládnucich tried v posledných decéniách Uhorska sa netešila príliš veľkej dôvere, najmä keď mukačevský biskup A. Papp a prešovský biskup Š. Novák demonštratívne odmietli prísahu vernosti Československu. S nástupom nových cirkevných predstaviteľov sa však situácia začala postupne meniť. V roku 1922 sa totiž stal generálnym vikárom mukačevskej diecézy Peter Gebej a administrátorom prešovskej eparchie križevacký biskup Dionýz Nyáradi.

P. Gebej sa v roku 1924 stal biskupom a konsolidoval pomery v cirkvi, ktorá bola dovtedy v hlbokej defenzíve. Prešiel síce zložitým vnútorným vývojom, avšak v konečnom dôsledku prijal rusínsku koncepciu národného vývoja a zaslúžil sa o revitalizáciu rusínskej kultúry. Z nášho hľadiska je pozoruhodné, že hoci pravoslávie predstavovalo pre jeho cirkev silnú konkurenciu, v otázkach lojality k štátu, ale aj ľudových tradícií na Podkarpatskej Rusi a rešpektovania kultúrnych odlišností vystupoval spolu s predstaviteľmi pravoslávnej cirkvi. V tomto zmysle naozaj obstoja slová z jeho epitafu: „tempore brevi explevit multa“.

Po smrti P. Gebeja v roku 1931 sa jeho nástupcom stal A. Stojka, ktorý sa usiloval pokračovať v jeho línii, pôsobil však v zložitejších politických pomeroch. Podarilo sa mu obhájiť pozície gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi, udržať jej rusínsky charakter a zabrániť šíreniu ruského aj ukrajinského nacionalizmu, ktorý bol vždy v ostrom protiklade snáh o multikultúrnu spoločnosť. Bol aktívnym sponzorom rozvoja kultúry v regióne, zvlášť tamojšej maliarskej školy. Po mníchovskom diktáte a viedenskej arbitráži síce akceptoval aj pričlenenie časti oblasti k Maďarsku, sklamal ho však celkový neúspech úsilia o autonómne postavenie Podkarpatska po jeho okupácii.

V dôsledku nepriaznivých sociálnych podmienok v regióne, ale aj vtedy aktuálnych politických trendov, pravoslávna cirkev na Podkarpatskej Rusi zaznamenala v prvých rokoch existencie republiky nebývalý rozmach. Do istej miery zbierala ovocie z protimaďarizačných postojov, ktoré zaujímala počas predchádzajúceho vývoja. Keďže bola pod vedením exarchov srbskej patriarchie, v kultúrnej sfére zdôrazňovala hlavne ideu slovanstva. Na druhej strane, aj jej postavenie dosť narušila „náboženská vojna“ v dvadsiatych rokoch aj organizačný rozkol ortodoxie v Československu. Situácia sa mierne upokojila po zriadení mukačevsko-prešovskej eparchie v roku 1931 a menovaní biskupa Dr. Damaskina (Grdanički). Bol to vzdelaný teológ a mysliteľ, ktorý sa zaslúžil o korektné spolužitie, ba aj kultúrnu spoluprácu cirkví v regióne. O jeho kvalitách svedčí skutočnosť, že počas druhej svetovej vojny veľmi úspešne pôsobil v Amerike a v roku 1947 sa stal záhrebským metropolitom.


Židovské obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi, na rozdiel od komunít v iných častiach štátu a Európy, žilo, najmä začiatkom dvadsiatych rokov, ale rovnako v období hospodárskej krízy, v obzvlášť neúnosných sociálnych podmienkach a nezaobišlo sa bez pomoci súvercov z českých krajín a z medzinárodných židovských organizácií. Jasná a jednoznačná nebola ani politická profilácia židovskej inteligencie v regióne a občas tu dochádzalo i k  antisemitským excesom. Na druhej strane, židovská populácia na Podkarpatsku si vždy vážila demokratický systém československého štátu a úroveň ochrany a rešpektovania menšín neporovnateľnú so situáciou v susedných krajinách. Preto neprekvapuje, že v apríli 1938 Rada rabínov vyhlásila Deň modlitby za republiku a že mnohé židovské náboženské obce prispeli do Fondu obrany republiky.

Prirodzene, na výchove k multikulturalite sa okrem štátnych orgánov a cirkevných inštitúcií podieľali aj spolky. Okrem už uvedených národno-kultúrnych organizácií sa v tomto smere najviac angažovala Школьная помощъ. Pôvodne síce vznikla v roku 1919 výlučne ako charitatívna organizácia na podporu chudobných rusínskych študentov, no od roku 1923 svoju činnosť výrazne rozšírila. Nielen udržiavala internáty, vydávala knihy a časopisy, ale okrem toho v úzkej spolupráci s ministerstvom školstva umožňovala štúdium istej časti učňovskej, stredoškolskej i vysokoškolskej mládeže nielen v regióne, ale aj v Čechách a na Slovensku.


Nemožno zabúdať ani na niektoré aktivity časti náboženských a kultúrnych spolkov iných národností, ktoré sa tiež angažovali v rámci ľudovýchovnej činnosti. Pokiaľ išlo o multikultúrnu výchovu, bolo zvlášť cenné a účinné spoločné organizovanie kultúrnych podujatí a počinov vzdelávacieho a osvetového charakteru, k čomu síce len sporadicky, ale v obdobiach stability aj častejšie, dochádzalo. Najmenej predsudkov bolo pri spolupráci spolkov v charitatívnej oblasti, v ktorej je úplná rovnosť ľudí a blízkosť základných kultúrnych hodnôt najevidentnejšia. Týkalo sa to tak českých a slovenských, maďarských, nemeckých, rumunských, ba aj židovských spolkov, ktoré síce pôsobili spravidla izolovane, ale v tejto sfére a pri dobročinných akciách si počínali veľkomyseľne. Práve v takýchto prípadoch je totiž medzikultúrna komunikácia zvlášť intenzívna. To len potvrdzuje fakt, že jej absencia je veľmi často príčinou nedorozumení a problémov, pretože tie dosť často vyplývajú z nepochopenia odlišných kultúrnych determinantov v myslení, hodnotení a správaní ľudí.

Československý štát napriek záväzku zriadiť autonómiu sa pritom od začiatku usiloval politicky a spoločensky integrovať Podkarpatskú Rus, preto vytváral určité podmienky aj pre presadenie kultúrneho pluralizmu a nesporne dosiahol aj isté čiastkové úspechy. Zavedením demokratického systému a finančnou, personálnou a organizačnou podporou v rámci riešenia hospodárskych a sociálnych problémov nesporne prispel k všestrannému rozvoju regiónu. Na druhej strane, ambiciózny cieľ začleniť Rusínov tiež do zväzku československého národa sa nepodarilo splniť, pretože rusínsky národ v plnom zmysle tohto slova ešte nejestvoval. V tom čase sa iba začínala druhá fáza rusínskeho národného obrodenia, ktoré však druhá svetová vojna a obdobie totality na dlhé obdobie prerušili. Jeho nová, snáď posledná etapa sa začala začiatkom deväťdesiatych rokov a jej účastníkmi alebo svedkami sme dodnes.

Go back